TOTO JE CLANOK O AUTIZME Z CASOPISU - MAMA A JA. ROBYLA HO PANI D.BALUCHOVA Z PSYCHOLOGICKOU ZAMERIAVAJUCOU SA NA AUTIZMUS PANI JANOSIKOVOU. CLANOK MA OSLOVIL A TAK HO ZDIELAM S VAMI MAMICKAMI A OTECKAMI KTORY SAMI BOJUJU Z AUTIZMOM ROVNAKO AKO JA.
RODINA
ZHOVÁRALA SA
PaedDr. Dagmar Baluchová
Autizmus je stigma,
s ktorou sa dieťa narodí
„Moderná“ diagnóza, a predsa pre mnohých ľudí neznáma...
Viaceré filmy o autistoch či raritné správy o ich „jedinečnosti“ však deťom
a dospelým s touto diagnózou viac škodia, ako pomáhajú.
Aký vplyv má na túto poruchu očkovanie?
Čo majú robiť rodičia, ktorým túto diagnózu u ich dieťaťa oznámia?
Rozhovor na túto tému nám, napriek svojej zaneprázdnenosti, poskytla
PhDr. Daniela Jánošíková, PhD.,
klinická psychologička a uznávaná diagnostička porúch autistického spektra.
62 MAREC 2014 www.mamaaja.sk
RODINA
Ktorá definícia autizmu je podľa vás
najvýstižnejšia?
Tých klasifikačných vymedzení je veľa.
Akceptujeme odborné vymedzenie, kde
je tento „fenomén“ vnímaný ako vývinová
porucha, t. j. taká, ktorá je u človeka
vrodená, je to kvalita, ktorá pretrváva celý
život a súvisí so zrením a činnosťou centrálnej
nervovej sústavy (CNS). Je to stav,
vnímanie okolitého sveta, s ktorým sa
človek rodí a zotrváva v ňom po celý život.
Mne osobne sa páči „doslovný“ anglický
preklad − „porucha zameraná na seba“.
Jednoducho povedané, keď človek vníma
okolitý svet cez seba, keď „považuje všetky
veci, udalosti a situácie, ktoré sú dobré
a zrozumiteľné preň, dobré a zrozumiteľné
aj pre druhého a naopak, ak niečo považuje
pre seba za ohrozujúce, nepochopiteľné,
nechce sa s tým konfrontovať, uniká,
žiada to a predpokladá, že to tak vníma aj
druhá osoba, partner a okolie“. Tento egocentrizmus
(nie egoizmus) mu pomáha
„prežiť“ v našom chaotickom svete, robí
mu ho aspoň trochu zrozumiteľným. Autizmus
je niekedy chápaný aj ako obrana,
únik pred vonkajším svetom, ktorý nemá
konkrétny jedinec šancu zvládnuť. Nenarodil
sa s takou kompetenciou, aby okolitý
svet a nás pochopil. Chýba mu intuícia
a imitácia (autizmus ako problém dvoch
„I“), aby dokázal prežiť, adekvátne prijímal
a spracovával informácie z prostredia.
Takže autizmus chápem predovšetkým
ako problém komunikácie.
Kedysi vraj toľko detí s autizmom
nebolo... Je podľa vás celosvetový
nárast diagnostikovaných iba vecou
náhody, alebo lepšej informovanosti
rodičov, či kvalitnejšej diagnostiky?
Autizmus je moderná diagnóza v tom
zmysle, že v poslednom desaťročí je jej
venovaná zvýšená pozornosť zo strany
verejnosti, vedy a výskumu. Ani jedna
porucha psychického vývinu sa nemanifestuje
tak variabilne, čiže je tu celé
spektrum prejavov, na jednej strane spoločných
i pre iné poruchy a psychické
ochorenia, na druhej strane „autisticky
typických“. Výskum a rôzne epidemiologické
štúdie dokázali, že výskyt autistických
čŕt v populácii je naozaj oveľa širší,
ako sa v minulosti predpokladalo, ale to
neznamená, že máme „epidémiu“ autizmu.
Skôr sú to poznatky, ktoré sa využívajú
v skvalitňovaní diagnostiky, v záchyte
rizikových jedincov a v následnej
minimalizácii nástupu iných problémov
konkrétneho jedinca, keďže autizmus má
pomerne vysoký súčasný výskyt s inými
psychickými poruchami a ochoreniami.
„Nárast“ autistickej populácie na Slovensku
je jednoznačne výsledkom skvalitnenia
diagnostiky a aj lepšej informovanosti
samotných rodičov. V minulosti
boli tieto deti označované ako mentálne
retardované a v dospelosti mali diagnózy
závažných psychických ochorení, najmä
psychóz, v prípadne vysokofunkčnej autistickej
populácie to boli poruchy osobnosti,
afektívne poruchy. Takže počty
autistov v populácii určite alarmujúco
nenarastajú, len samotná diagnostika je
adresnejšia a odborná verejnosť si musí
zvyknúť, že termín autizmus sa v porovnaní
s minulosťou uvádza častejšie... My
napr. ročne v ambulancii diagnostikujeme
len asi 9 – 10 detí s diagnózou detský
autizmus v obraze Kannerovho infantilného
autizmu (jadrový autizmus), ostatné
deti sú skôr diagnózy v širšom spektre
autistických porúch, alebo autizmus ako
súčasť iných diagnostických jednotiek.
Kto je oprávnený diagnostikovať
toto ochorenie?
Keďže ide o vývinovú a kognitívnu poruchu
(= zasahuje do všetkých poznávacích
schopností jedinca, ako je reč a jazyk,
vnímanie, pamäť, intelekt, motivácia...),
začnem našim vlastným, psychologickým
vstupom. Členom tímu musí byť
psychológ, pričom preferujeme klinického
psychológa. Autizmus je zároveň neurovývinová
porucha, súvisí so zrením CNS,
často sa vyskytuje pri rôznych vývinových
poruchách CNS a to znamená, že
v rámci objektívnej diagnostiky by malo
dieťa absolvovať neurologické vyšetrenie
(EEG, CT vyšetrenie, magnetická rezonancia).
Autizmus je porucha, kde je najčastejší
výskyt aj iných psychických ochorení
a tak je nutný dohľad pedopsychiatra. Je
to komunikačná porucha, tak jednoznačne
je potrebný logopéd. A keďže, ako citujem,
„autizmus je v súčasnosti neliečiteľná
porucha, jediná možná liečba je v rámci
špeciálnych terapeutických a edukačných
prístupov“, svoje miesto tu musí mať aj
špeciálny či liečebný pedagóg. V súčasnej
dobe veda a výskum upozorňuje na špecifické
problémy stravovania, výživy autistických
detí, rôznych imunologických
problémov, súčasťou komplexnej diagnostiky
by malo byť aj metabolické, genetické
a imunologické vyšetrenie. Takže diagnostika
by mala byť jednoznačne proces, ktorý
začleňuje viacerých odborníkov.
Je už spolupráca týchto odborníkov pri
diagnostikovaní detí u nás bežná?
O uvedenie tohto modelu spolupráce do
bežnej praxe u nás sa snaží Akademické
centrum výskumu autizmu (ACVA) pri
Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty
UK Bratislava, ktoré ponúka, v rámci svojich
možností a realizovaného výskumu,
aspoň časť vyšetrení, ktoré by mal malý
autista pri vstupe do diagnózy absolvovať.
Súčasťou diagnostiky je vyšetrenie
objektívnymi diagnostickými metódami,
vo svete už dlhé roky bežne používaných,
ako ADI-R, ADOS, CARS-2, GADS.
Sú to metódy, ktoré zachytávajú výskyt,
mieru a kvality autistických prejavov
u konkrétneho dieťaťa a určujú následný
diagnostický a terapeutický proces. Keďže
centrum sa snaží, aby autista dostal
túto nutnú diagnostiku v mieste bydliska,
postupne si „budujú“ celú sieť spolupracujúcich
odborníkov a odborných zariadení.
V prípade záujmu zo strany rodičov
uvádzame priamy kontakt na ACVA, je to:
http://vyskum-autizmu.webnode.sk.
Dieťa sa s predispozíciou
k autizmu narodí, má to
„zakódované” vo svojej
DNA a spúšťač je rôzny.
Prečo sa vy venujete tejto
diagnostike? Ste napriek množstvu
nových prípadov stále optimistkou?
Veľmi jednoduchá odpoveď. Lebo je to
moja práca a zameranie svojej profesie
som si cielene vybrala. Vždy som chcela
pracovať s deťmi, len počas štúdií som
možno ešte nevedela konkrétnejšie definovať,
v akej oblasti. Ale postupne som
začala inklinovať k „iným deťom“, ktoré
ma fascinovali svojou jedinečnosťou,
výnimočnosťou a pritom všetci okolo
ich označovali za „postihnuté“. A potom
druhý moment. Po skončení vysokoškolského
štúdia, v 90-tych rokoch, sa o autizme
u nás nič nevedelo. Boli tu len mentálne
retardované deti, ktoré boli náročné na
výchovu, nič sa s nimi nedalo robiť, len ich
strážiť a dávať pozor, aby si neublížili. Budem
teraz trošku kritická voči súčasným
rodičom, ak sa sťažujú, že sa nemajú kam
ísť poradiť, nikto sa o nich nestará, ich dieťa
nemá adekvátnu starostlivosť... Dnešná
situácia na Slovensku je naozaj neporovnateľná.
V 90-tych rokoch tu boli rodičia,
ktorí sa nemali na koho obrátiť, nikto im
nevedel pomôcť. Ak chceli získať sociálnu
kompenzáciu, do nálezu sa musel uviesť
termín „mentálna retardácia stredného
stupňa“. Bolo nás tak málo, že sme sa vzájomne,
odborníci a rodičia z celého Slovenska,
poznali. Stretávali sme sa raz mesačne
v Sanatóriu MUDr. Sýkorovej, chodili na
spoločné dovolenky. Bola to malá komunita
asi 50 ľudí, ale s obrovskou silou, ktorá
dokázala zmeniť legislatívu – ako napr.
zavedenie termínu detský autizmus do
sociálnych kompenzácií, otvorenie prvých
tried pre deti s autizmom v školách, akceptáciu
autizmu v lekárskych kruhoch a
pod. A ak má človek toto všetko za sebou,
tak si myslím, že ten optimizmus tu ešte je
a človek má stále z čoho čerpať. Osobne sa
veľmi teším z aktuálnej situácie a najmä
tomu, že je tu už celý rad odborníkov, ktorí
sa autizmom zaoberajú na rôznych úrovniach,
a úplne posledný impulz pre mňa je,
že aj naša veda, výskum idú aspoň trošku
dopredu.
Čo radíte rodičom po stanovení
diagnózy ako prvé?
Určite sa im snažím otvorene a veľmi
reálne zhodnotiť ich aktuálnu situáciu.
Vnímam, že je vždy lepšie, ak rodičia, resp.
rodina vstúpi do problému veľmi reálne
informovaná. Vyvarujeme sa tak sklamaniam,
nenaplneným očakávaniam v budúcnosti,
ktoré nie vždy rodina zvládne.
Ďalším krokom sú kontakty na odborné
zariadenia v rámci regiónu – lebo dieťa
musí mať zodpovedajúcu starostlivosť
tam, kde býva, žije, skúsime si urobiť náčrt
najoptimálnejšieho modelu starostlivosti
– čo sa nám, bohužiaľ, nie vždy darí. Druhý
moment, ktorý pokladám za najpodstatnejší,
je fakt, že sa snažím rodičov uistiť, že
ich dieťa je síce autista, ale je nutné stále
ho chápať ako normálne, bežné dieťa, so
svojimi schopnosťami a limitmi. Veď napríklad,
aj u detí bez problému, niektoré
vedia kresliť, druhé nie, niektoré sa učí na
jednotky, iné na trojky. Tak aj malý autista
síce nebude mať niektoré schopnosti, nenaučí
sa čítať, rátať, ale je celý rad aktivít,
v ktorých môže byť veľmi úspešný, môže
nimi tráviť svoj voľný čas a pod. Často som
prekvapená z toho, že si rodičia nevedia
predstaviť, že by sa ich autistické dieťa naučilo
bicyklovať, pomáhať im v domácnosti.
Takéto dieťa síce nenaplní bežne očakávané
modely sociálneho správania – škola
a vzdelanie, zamestnanie, rodina, ale na
druhej strane dokáže „výnimočnosť“ svojim
rodičom v tom, že aj keď je iné, zvládnu
jeho „inakosť“ a vytvoria mu šťastný
a spokojný život. Že sa dokážu vzdať svojich
rodičovských cieľov a uprednostnia
svoje dieťa...
Stretávate sa aj s opačnými
prípadmi, že autizmus nestanovíte
a rodičia si napriek tomu myslia,
že ich dieťa ho má?
Áno, máme aj takéto situácie. Je to najmä
v prípade iných porúch, najmä komunikačných,
ktoré majú vo svojom klinickom
obraze zastúpené mnohé autistické
prejavy. Toto je možno trošku negatívny
dosah „netriedenej“ informovanosti rodičov,
čiastočne i iných odborníkov, ktorí
zvolia postup typu – má autistické prejavy
v správaní = je autista. Nerozmýšľajú, prečo
sa dieťa správa autisticky. Toto zmýšľanie
má veľmi negatívny dopad na život
samotného dieťaťa, lebo autizmus je aj istá
sociálna stigma a veľmi často sťažuje integráciu
jedinca do spoločnosti z dôvodu
mnohých predsudkov a „nezvratných tvrdení“
ohľadom tejto poruchy.
Autista síce nebude mať niektoré schopnosti,
nenaučí sa čítať, rátať, ale je celý rad aktivít,
v ktorých môže byť veľmi úspešný,
môže nimi tráviť svoj voľný čas...
Hoci vedci ešte stále neobjavili
gén alebo gény, ktoré by boli
jednoznačne označené za nositeľov
tejto pervazívnej poruchy, verejná
mienka je viac naklonená tomu,
že sa spúšťa očkovaním dieťaťa.
Aký je váš názor?
Očkovanie a autizmus – to je otázka,
ktorej sa v poslednom čase asi nevyhne
žiaden odborník zaoberajúci sa týmto
fenoménom. Aby sme dokázali úplne
zodpovedať túto otázku, musíme sa
trošku vrátiť k príčinám autizmu. Je
definovaný ako neurovývinová porucha,
t. j. jeho príčiny sú určité – špecifické
alebo nešpecifické poškodenia centrálnej
nervovej sústavy v rámci prenatálneho,
resp. perinatálneho a postnatálneho
vývinu dieťaťa. To znamená, že máme
jasné a zrozumiteľné príčiny – napr.
komplikácie pri pôrode (asfyxia,
hyperbilirubinémia, rizikové tehotenstvo
z rôznych príčin, prekonanie febrilít
v ranom období, následná spojitosť
s epilepsiou a pod.). A potom máme veľké
množstvo detí, v zdravotnej anamnéze
ktorých nenachádzame tieto problémy.
Mamičky mali veľmi pokojné a „zdravé“
tehotenstvo, pôrod bez komplikácií,
dieťatko v prvých 15 mesiacoch nebolo
vážnejšie choré, čiže všetko tak, ako má
byť. A zrazu prišlo očkovanie a náhla
zmena v správaní, v reakciách a záujmoch
dieťaťa. Rodičia majú úplne „iné“ dieťa.
Áno, súhlasíme s tým, že očkovanie
„spustilo“ autizmus. Vývin „čakal“,
kedy niečo príde a ten neodvratný osud
naplní. Ale nemuselo to byť očkovanie,
môže to byť aj banálne ochorenie ako
viróza či psychogénne príčiny, ktoré
boli v minulosti často zdôrazňované,
ako umiestnenie dieťaťa v inom
sociálnom prostredí, odchod mamičky
do zamestnania, krátkodobá zmena
prostredia (hospitalizácia) ap.
Takže dieťa autizmus nezískava?
Dieťa sa rodí s predispozíciou k nemu,
bohužiaľ, má to „zakódované“ vo svojej
DNA a spúšťač je rôzny. Na ranú vakcináciu
treba naozaj pozerať ako na „spúšťač“
autizmu a bohužiaľ, ak sa dieťa narodí
s autizmom, je len otázka času a podnetu,
ktorý tento neodvratný proces začne... Aj
z týchto dôvodov sa v poslednom období
výskumné štúdie zameriavajú na autizmus
ako na primárne genetickú poruchu
a hľadajú sa možnosti jej včasnej diagnostiky
ešte v rámci prenatálneho vývinu,
podobne ako v prípade iných genetických
porúch, napr. Downovho syndrómu.
Ak sa vrátime k vakcinácii – očkovať alebo neočkovať
(v súvislosti s autizmom)?
Neodporúčame rodičom odmietať vakcináciu dieťaťa, ak má
opodstatnenie. Skôr je vhodné zvážiť zo strany kompetentných
odborníkov, či je nutné v súčasnej dobe, keď je mnoho infekčných
ochorení v našej spoločnosti už „neaktívnych“, vakcinovať deti
v takom rozsahu proti nim a tým zaťažovať detský organizmus vo
vývine. Ale to je otázka skôr pre zodpovedných odborníkov.
Hovorí sa, že veľa detí napr. s oneskoreným vývinom reči,
dysfáziou či inými ťažkosťami má špecifické črty, ktoré
sa definujú ako autistické rysy. Či už je to rigidita v jedení,
hre, zvláštnosti v prejave. Sú tieto osobitosti tiež súčasťou
porúch autistického spektra?
Áno, je veľmi veľa porúch psychického vývinu, i samotných
psychických ochorení, ktoré majú prítomné autistické prejavy
v správaní. Je naozaj na odbornej kompetencii odborníka, ktorý
dieťa diagnostikuje, aby dokázal zodpovedať otázku, či prítomné
prejavy sú dôsledkom narušeného vývinu reči, ktorý výrazne
zasahuje do pragmatickej kompetencie dieťaťa (pozn. pragmatika
– schopnosť jedinca účelne jednať, komunikovať, rešpektovať
partnera komunikácie a konverzácie, adekvátne a zmysluplne
využívať komunikačné prostriedky – reč, gestá, mimiku), alebo sú
dôsledkom primárne sociálnych narušení pri autizme. Autizmus
je socio-komunikačná porucha, a to ju diferenciálno-diagnosticky
odlišuje od iných, napr. jazykových a rečových porúch. Sociálna
motivovateľnosť ku komunikácii (či dieťa má záujem komunikovať)
je práve jedno z podstatných diagnostických kritérií.
Výrok prof. MUDr. Jána Pečenáka:
Hľadanie cesty či ciest,
ako porozumieť človeku
s autizmom, ako ho pochopiť
či prijať, ako dokázať odčítať
jeho potreby, pohnútky, ako ho
zainteresovať do sveta iných
ľudí, je veľkou výzvou. Ja sám
som mal pocit, akoby bolo
niečo u autistických detí len
vypnuté, akoby stačilo nájsť
vypínač, ktorým je potrebné
pootočiť, aby dieťa ožilo,
aby vystúpilo zo sveta
vecí a stereotypov
a vstupilo do sveta ludi."
Ďalšie prejavy môžu byť dôsledkom celkovej
nezrelosti centrálnej nervovej sústavy,
čo následne kvalitatívne zasahuje aj do
mnohých kognitívnych funkcií (pamäť,
vnímanie, intelekt, reč a jazyk....), i celkovej
psychomotorickej unaviteľnosti dieťaťa, čo
býva napr. často manifestované prítomnosťou
motorických stereotypií (trepotanie
rukami...), zvýšenej senzorickej citlivosti
(na svetlo, na pachy...).
Na internete je všetko... Aj preto
mnohí rodičia po vynesení ortieľu
hľadajú práve tam akúsi pomyselnú
záchranu. Robia správne?
Internet je obrovský zdroj informácií, no
musíme priznať, že aj nám, odborníkom,
pomáha v skoršom záchyte rizikového
dieťaťa. Rodičia v prípade neistoty určite
nájdu „odpoveď“ na svoje otázky, pochybnosti
aj na internete a tí, ktorí naberú odvahu,
vyhľadajú odbornú pomoc.
Všetko to „zlé“, najmä agresivita, deštrukčnosť,
typická hra, je len spôsob, ako nás autista informuje
o tom, ako sa práve cíti, čo chce a reaguje na to, čo
chceme od neho my. Pokiaľ nepochopíme, že toto je
len „prenos informácií”, tak sa neposunieme ďalej.
Niektorí rodičia však žijú
diagnózou svojho dieťaťa
neustále, až sa aj z nich stávajú
na internetových fórach
a sociálnych sieťach „odborníci“.
V rámci rôznych diskusných skupín si
mnohí rodičia vymieňajú skúsenosti,
radia si ohľadom výchovných prístupov,
odborníkov, výživy, sociálnych dávok.
Som rada, že tieto podporné skupiny
existujú, rodičia si dávajú navzájom neuveriteľnú
podporu. Ale na druhej strane
– každé autistické dieťa je iné, každé
má inú mieru narušenia, vyžaduje iný
prístup. Máme deti, ktoré rozprávajú,
a ktoré nie. Niektoré majú aj mentálne
postihnutie, iné normointelekt. Niektoré
sú pokojné, pasívne, alebo aj agresívne,
deštruktívne. A potom, paradoxne,
niektoré rady, hoci úprimne mienené,
môžu druhú mamičku frustrovať, môže
mať pocit, že zlyháva, všetci okolo nej to
zvládajú, a ona nie. Zdroje informácií sú,
bohužiaľ, často aj určitým marketingovým
ťahom rôznych firiem pri predaji
tzv. výživových doplnkov, tiež internet
prináša priestor na „reklamu“ zaručených
a osvedčených terapeutických
prístupov, liečby autizmu a pod.
Na druhej strane, to obrovské množstvo
informácií je „netriedené“. V praxi sa často
stretávame s tým, že rodičia vyhľadajú odbornú
pomoc veľmi vystresovaní, napätí,
plní neopodstatnených obáv, čo nám trochu
sťažuje vstup do našej spolupráce. Niekedy
nám „neveria“, či vedome alebo nevedome
„nepriznávajú“ prejavy dieťaťa v jeho
prirodzenom prostredí (myslia si, že je to len
prechodné, vyrastie z toho, robil to aj jeho
otec...), čo komplikuje diagnostiku. Rodičia
tak idú proti vlastnému dieťaťu, ktoré by už
dávno mohlo byť zaradené do špecializovanej
terapie. Osobne si veľmi vážim rodičov,
ktorí sú otvorení, reálne popíšu prejavy
svojho dieťaťa, či už ako problém, alebo len
ako spôsob jeho hry a komunikácie, idú do
rizika diagnózy a sú naozaj spolupracujúci.
Paradoxne, veľakrát ich odvaha je ocenená,
lebo prítomné prejavy v správaní dieťaťa
môžu byť znaky úplne iného charakteru
problémov, ako je detský autizmus.
Autizmus nezasahuje iba jednotlivcov, ale celé rodiny.
Odporúčate, aby autisti mali ďalších súrodencov, alebo
je lepšie, kvôli náročnosti ich výchovy, nad tým ani
neuvažovať? Sú vo vašej praxi autistickí súrodenci?
Súrodenci – stretávame sa aj s tým, i keď sú to naozaj ojedinelé
a výnimočné prípady. Zväčša ide o jasný etiologický podklad, t. j.
vieme príčiny – napr. ide o jednovaječné dvojčatá, alebo v prípade
obidvoch súrodencov boli prítomné zdravotné problémy počas
tehotenstva a pôrodu mamičky, jedno dieťa prekonalo infekčné
ochorenie centrálnej nervovej sústavy. Máme aj situácie, keď je
etiológia nejasná. Vtedy môžeme predpokladať genetickú príčinu
autizmu, ktorá sa ale v našich podmienkach nedokáže úplne
objektívne diagnostikovať. V rámci ACVA sa sledujú aj rodiny
s autistickými deťmi a ich vyšetrenia do určitej miery dokážu
upozorniť na niektoré riziká pre ďalšie potomstvo, ale táto diagnostika
je len na začiatku. Ale opätovne chcem zdôrazniť, všetko
závisí od primárnej príčiny autizmu. V prípade autizmu organickej
etiológie (napr. po prekonaní ťažkej perinatálnej asfyxie či autizmu
ako súčasti inej vývinovej poruchy CNS, čiže neočakávaných
zdravotných komplikácií) je riziko pre súrodencov minimálne.
Budúcnosť je v genetickej diagnostike, k tomu smerujú aj mnohé
výskumné snaženia vo svete i u nás, ale ešte na vedcov čaká kus
cesty. V každom prípade odporúčame rodičom, aby mali ďalšie
deti, náročnosť výchovy sa dá vždy zvládnuť, pri dobrej spolupráci
dokáže rodinný systém relatívne fungovať a veľmi často rodičia
naberajú silu zvládnuť svoje „iné“ dieťa práve od druhého, zdravého
dieťaťa – jeho súrodenca.
Veľa rodičov investuje do liečby nemalé peniaze, pričom
očakávajú, že svoje dieťa „vyliečia“. Robia správne?
Všetky „výživové doplnky“, ktoré sú odporúčané pre autistické
deti, aspoň v našich podmienkach, môžu len čiastočne ovplyvniť
či zmierniť niektoré prejavy v ich správaní, ale autizmus nevyliečia.
A toto je „kameň úrazu“, často aj rodičovských sklamaní. Určitá
cesta doplnkovej liečby existuje a z týchto dôvodov, v odkaze
na predchádzajúce tvrdenia by súčasťou komplexnej diagnostiky
autistického dieťaťa malo byť metabolické, gastrointestinálne
a imunologické vyšetrenie, aby sa objektívne zvážilo, či v prípade
konkrétneho dieťaťa má význam túto liečbu aplikovať. Podávaniu
akejkoľvek látky vo vysokých množstvách by malo predchádzať
konzultovanie s odborníkom, minimálne pediatrom dieťaťa. Je
potrebné sledovať vybraté biologické markery, či „výživový doplnok“
nezaťažuje organizmus. I samotné deti, ktoré boli v našich
podmienkach zaradené do probiotických štúdií, alebo do štúdie
Q10, MB12, boli v pravidelných intervaloch sledované a objektívne
vyšetrované. A niektorým, z dôvodu nezvládania záťaže vyplývajúcej
z podávania látky (či už na úrovni somatickej, fyziologickej
a psychickej), bola podporná terapia ukončená. Takže odkaz pre
všetkých rodičov – ak podávať deťom alternatívnu liečbu, tak
aspoň s minimálnym lekárskym dohľadom či informovaním
pediatra. Tiež serióznosť „výživového doplnku“ je garantovaná
sledovaním, pravidelnými kontrolami u odborníka, ktorý liečbu
určil, ale aj publikovaním výsledkov. Pacient alebo jeho rodina
majú právo byť informovaní nielen o pozitívnych účinkoch, ale
predovšetkým o negatívnych, resp. určitých rizikách, aby mali
možnosť voľby.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára